Benecka v sieťke

Táňa si ma najskôr našla sama.

Nie správou. Len nenápadne. Srdiečko pod fotkou. Potom ďalšie. A ďalšie.

Keď sa to začalo opakovať, povedal som si, že skúsim šťastie a napíšem jej, či by nemala chuť niekedy stáť na druhej strane objektívu.

Odpoveď prišla pomerne rýchlo.

Áno.

Ale iba v Bratislave.

Pre človeka z Banskej Bystrice to nie je práve cesta za roh. Lenže na Táni bolo niečo, čo ma zaujalo už z tých pár fotografií, ktoré som poznal. A niekedy jednoducho vieš, že ti pár hodín v aute nebude prekážať.

Dohodli sme termín a ja som začal hľadať vhodný ateliér.

Pôvodný plán bol úplne jednoduchý. Nafotiť niečo pekné, ženské a decentné. Bez veľkého odhaľovania. A ak sa bude cítiť dobre, možno sa počas fotenia dostaneme aj o kúsok ďalej.

Ak sa bude cítiť.

Pre mňa je toto pri podobnom fotení základ.

Nie je dôležité, čo mal fotograf v hlave pred príchodom do ateliéru. Dôležité je, kam až chce ísť žena pred objektívom. Bez presviedčania. Bez tlaku. Bez toho, že „toto by na fotke vyzeralo lepšie“.

Rešpekt je jednoducho súčasť fotografie.

A tak sme aj začali.

Pokojne.

Oblečení.

Bez potreby niečo siliť.

Prvých pár minút je pre mňa väčšinou len zoznamovanie sa. Nezáleží na tom, či predo mnou stojí profesionálna modelka, ktorá má za sebou stovky fotení, alebo žena, ktorá si chce jednoducho uchovať peknú spomienku na jednu etapu svojho života.

Možno práve preto, že mladší už nebudeme.

Postupne som Táni ukazoval fotografie na displeji.

Jednu.

Ďalšiu.

A sledoval som, ako sa mení atmosféra.

Prestala rozmýšľať nad tým, čo má robiť. Začala viac dôverovať sebe, mne aj tomu, čo spolu vytvárame.

Po prvom outfite prišla k veľkej taške, ktorú si priniesla so sebou.

Otvorila ju.

A začala z nej vyberať veci, o ktorých sme sa pred fotením vlastne vôbec nebavili.

Každý ďalší kúsok ukazoval o niečo viac.

A vtedy ma tieto fotenia začínajú baviť najviac.

Nie preto, že ubúda oblečenie.

Ale preto, že pribúda dôvera.

Ako prvú vytiahla sieťku.

A presne takéto veci mám rád.

Nahé ženské telo je krásne samo o sebe. Ale vo fotografii ma často priťahuje ešte viac moment, keď ho niečo čiastočne zakrýva. Keď látka, tieň alebo svetlo nechajú časť obrazu na predstavivosť.

Nie všetko musí byť povedané nahlas.

Ateliér mal strešné okno.

Nebolo veľké a svetlo z neho neprichádzalo agresívne. Len jemne prenikalo dovnútra, kĺzalo po Táni a miestami sa zachytilo o štruktúru sieťky.

Zrazu nebolo treba veľa robiť.

Žiadne komplikované svetlá.

Žiadne veľké gestá.

Len Táňa, pokoj v miestnosti a svetlo, ktoré si robilo svoju prácu.

Pôvodne sme prišli nafotiť niečo slušné.

Nakoniec vzniklo niečo oveľa zaujímavejšie.

Nie preto, že sme ukázali viac kože.

Ale preto, že niekde medzi prvým cvaknutím závierky a otvorenou taškou plnou oblečenia zmizla opatrnosť.

A zostala žena, ktorá si fotenie začala jednoducho užívať.

Veď posúďte sami.

Pokračovanie nájdeš v Tiere MUSE