Keď nefotíš, ale aj tak si v príbehu • Mallorca edition

S Rebcsi sme fotili vo veľkej obývačke starej finky.

Vonku Mallorca pálila ako vždy, ale vnútri bolo príjemne chladno. Hrubé steny držali teplo za oknami, vysoké stropy nechávali priestor myšlienkam a svetlo sa dnu tlačilo len tak opatrne, cez otvorené drevené okenice.

Striedali sme sa s Danielom. Lukáš sa tváril že tam nie je. Ešte spracovával predchádzajúcu noc, keď sme degustovali rumové vzorky.

Raz fotil Daniel.
Raz ja.
Bez veľkej réžie. Bez naháňania dokonalosti. Skôr tak, ako keď si dobrá scéna sama povie, kedy ju máš nechať žiť a kedy len ticho stlačiť spúšť.

Daniel pracoval. Ja som vlastne len cvakal. Užíval som si chlad finky, ticho priestoru, pomalý rytmus fotenia a Rebcsi, ktorá nepotrebovala robiť veľa. Stačilo, že tam bola. Pri okne. V tom svetle. V tej zvláštnej zmesi pokoja a napätia.

Niekedy nevznikne fotka preto, že máš plán.

Niekedy vznikne preto, že sa prestaneš snažiť všetko riadiť.
Postavíš sa kúsok bokom.
Necháš niekoho iného fotiť.
A zrazu zistíš, že aj ty si súčasťou záberu.